Krása v múzeu

Povedz mi, smiem sa spýtať kvetu,

kto farbí krídla motýľom?

Smie spadnúť hviezda na planétu

a koniec určiť ľudským dňom?

Kto dovolí, že krása sveta

mizne nám priamo spred očí?

Človek, ten človek – Božie dieťa,

keď Tatkovi sa chrbtom otočí.

Keď pozabúda detské spevy

o čistom vzduchu v žilkách pľúc,

o oblohe bez ozónovej diery,

smerom k „pokroku“ kráčajúc,

raz pochopí, no prineskoro,

vlastný cieľ, ktorý nečakal,

kde šťastie sa mu stalo smolou,

kde hrobom bol mu piedestál.

Ak vyberieš sa do múzea,

pozrieť si trávnik zelený

a ďalšie krásne Božie diela,

čo nenájdeš už na Zemi,

poďakuj potom predkom svojim,

že „mysleli“ i na teba.

Viac nechcem a viac nevyslovím,

viac hádam ani netreba.